do skoly

martin kukucin
   do skoly

   vakacie sa koncia. ondrej rybar sa vse zamysli nad marnostou sveta i vsetkeho, co je v nom. predstupuje mu tu i tu pred oci profesor, ako stoji pred ciernou tabulou, drziac kruzidlo v ruke a demonstruje
   pamatnu poucku pytagorovu. a zimomriavky naskakuju na chrbat, lebo s geometriou stoji od pociatku na nohe valecnej. ani matematika nenie lepsia, menovite odvtedy, co sa do nej vplichtili miesto
   cisel vsakove litery. neraz hutal, naco ich ucenci vpustili do matematiky -- ved i bez nich je dost strapata: ci sa im malilo cisel a tak preto vsantrocili medzi ne a a b a ci fantazia sa im tak
   rozihrala, ze prekrocila hranice cisel celych, zlomkov obycajnych i desatinnych i bohvieakych, a zabludila na nivy, kde rastu nestastne litery?

   ,uz akokolvek,' huta ondro, ,litery tam nemaju co hladat. tazko je uverit, ze a/b = c, lebo nevies, co je a, alebo b.'

   staremu rybarovi sa to tiez nepozdava: ,,keby vas radsej ucili ratat v hlave: kolko pride za to a za to. ako zidov! ten ti zaraz vyrata a prirata, lebo odcesne: a ty nevies, len ked ta oplie. uc sa ty
   len to, nie take haraburdy." hodil rukou a dolozil: ,,naco ti to bude. povedz, naco!"

   syn suhlasi s otcom uplne, ale mlci. vdacne by hodil na to vsetko rukou -- ale tu je profesor s kruzidlom. pozera prisno, hrozi, a ondro uznava, ze bez algebry nic: ze ta musi byt, inac by studenti
   zbujneli a nebali sa nicoho.

   a cim vacsmi ubyva prazdnin, tym viac sa rozkorenuje presvedcenie, ze algebru treba znat. treba vediet rozsievat litery po ciernej tabuli, ukladat medzi ne vsakove +, -, = a davat okolo nich ( ), a kde
   tie nestacia, i klambricky, a to najprv taketo [ ] a potom taketo {}, kym tabula staci a hlava sa od tej povodne literovej zasype.

   hja, doma je to inac! staby centy spadli z hlavy. knihy, pohodene za pecou, pripadli prachom. ondro brusi po dedine, vyvodi medzi malymi i vacsimi detmi, budi zavist i obdiv kamaratov, ktori neboli ,,ani
   za humny". keby to bolo cely rok! ale sotva zatva pominie, lastovicky este tu -- on uz musi tiahnut k muzam, ktore ho volaju do svateho jakuba. paholok zapriahne do drabinovca, do ktoreho nalozia batoh s
   kolacmi -- periny a kufor zostali v jakube u gazdinej -- otec vysadne k nemu a hybaj. ej, tazko sa lucit s dedinou. zas prirastla k samemu srdcu cez tie vakacie.

   ,,no, akoze, stary: ty pojdes s tym chlapcom, ci ako?" pyta sa rybarka muza.

   este iba svita, ondro spi v posteli, ale tie slova ho prebudili. ,pane boze, uz iba tyzden!' laka sa. ,ako sa to minulo! kde sa to delo?' a nacuva, co otec povie.

   ,,ja neviem -- mal by som," odpoveda. ,,sameho akoze ho pustis. sam si neporadi. najhorsie o kone. v poli sa oneskorilo -- akurat bude prichodit zvazat. bez koni doma nic. trafia prist dazde, vsetko
   zamokne. no nie?" pozera na zenu akosi netrpezlive.

   ta sa odvratila k ohnisku, tvarou jej preletel usmev. boji sa, ze ju na nom pristihne. ona uz vie, kam on bije. zna kazdu myslienocku jeho, mozno prv nez on sam. chcel by ist do sv. jakuba peso, preto
   tak okolkuje. peso chodit, to mu je najvacsia radost. na jarmoky tiez chodieva peso, co hned do tretej stolice. nuz nenarodil sa za pana. i ked ide so synom do skol, on najviac za vozom, ,,aby sa kone
   nestrhali".

   ,,ved je ono pravda," stavia sa zena nevedomou. ,,ale ako ti ono zajde! uz vy len chodte na voze; my tu pozvazame na voloch. i jano nam pomoze." to sa odvolavala na svojho brata.

   ,,jano!" pozastavil sa on. ,,tolko sa ho naunuvame. uz sa neraz i okunam."

   ,,dajmiboze! on veru vdacne, hocikedy. ci mu konom zahalat na stajni, ci takto. po furmankach nechodi, iba co postavaju. a darmo sa i tak nechce. lala, neraz sa mu pomohlo."

   ,,no uz najlepsie nedrzat sa na nikoho. co vykonas, vykonas sam najlepsie. a peso -- to nie tolka vec. kufra nema, iba tie habocky a merinda: to ja polahky unesiem. i furmani sa trafia. a robota by
   nestala. ja by veru najradsej peso."

   zena mlci. keby ho zacala podvracat, on by sa drzal tym tuhsie. necha ho tak, za tyzden sa mu to z hlavy beztoho vypari.

   ,,no nie?" dodieva on. chcel by tu vec uplne zaklucit dla svojej vole. ,,ja myslim, tak by bolo najlepsie."

   ,,nuz urob, ako vies," privolila ona.

   on tiez zatichol, ale nenie spokojny. ta odpoved ho mrzi; taka neslana, nemastna. ustupila mu, ale vidno, iba kvoli pokoju, aby nebolo hadky. on by radsej hadku -- presvedcil by ju razom a bolo by
   rozhodnute. takto ona bude proti nemu brojit, ale iba pod rukou, kymkolvek ho nepremoze. on ju zna.

   a peso -- ako by to bolo pekne! sli by z nohy na nohu, cestami i chodnikmi. zna kazdy chodnik, neraz meral cestu do svateho jakuba. vie kazdu studnicku, kazdu vrbu pri ceste, kde sa dobre opriet,
   vydychnut si v chladku. zna kazdu dedinu, kazdu krcmu, kde je dobra palenka alebo borovicka. ba cajsi kazdeho cloveka, a jeho tiez znaju. pozhovara sa s nimi, vytuzi sa im, pochvali. a ked i nezna
   dakoho, pusti sa s nim do reci ani s bratom. o noclah nema stisku. vojde do prveho domu, vdacne ho prijmu. este ho vycastuju a prikazu: ,,ale nazad iduc abyze ste nas neobisli!"

   kto by sa tam na voze drganal?

   ondra netesila tato porada. jemu sa protivi ci peso, ci po voze. jemu najlepsie doma. vo svatom jakube ani slniecko tak nesvieti. hla, i vychadza z druhej strany chotara. ludia su tiez nie privetivi,
   ani sa takto nenosia. ma tam kamaratov, ale nevyvodi medzi nimi. neraz sa mu od nich dostane.

   odist musi, to je pravda. ale ked uz odist, tak aspon na nevidany sposob. kdeze peso! ved to zavana vandrovnictvom. a voz, a este drabinovec -- eh, kto sa vozi na drabinovci? on chce ist po zeleznici.

   ked siel na vakacie, krizom cez hradsku preletel osobny vlak. kone strihali usima, frkali, otec ich musel za uzdu lapit. on sa dival do oblokov, videl v nich same vesele tvare. jeden pan sa mu usmial,
   jeho kamarat svorka kyval mu klobukom na rozlucku. to je slavna cesta! hned vtedy si umienil, ze inac nepojde, ako zeleznicou. beztoho stanica povazna je iba tri hodiny od dediny.

   otec odisiel do pola a ondrik zacal sa mat okolo matere. hladi nan nezne, ako vzdy pred odchodom. on sa k nej pritiera plny vypoctov a zadnych myslienok.

   ,,mamo, dajte mi usit kosele take, viete, co golierik stoji dohora."

   mat sa diva, co to zas premysla:

   ,,ake to chces? ved mas pekne kosele."

   ,,stoji tak dohora, lebo je tvrdy. i na prsiach je tvrda, i poza paste. vsetko nosia take."

   ,,ty mas pekne kosele, moje dieta," uspokojuje ho mat. ,,musis ich dodrat najprv. nemas mladsieho brata, co by za tebou dodieral -- musis sam."

   ,,ale!" trhol sa ondro.

   ,,var' ich zahodim -- take kosele! mieru zita som dala od nich terke."

   ,,ale ked tam vsetci nosia take!" zvolal ondro skoro s placom.

   na kosele si pomyslel iba teraz. vedel, ze mu ich mat neda, a tak ako nahradu chcel sa pytat po zeleznici. ale v hadke sa nevdojak upriamil na kosele a materin odpor zacina ho mrziet.

   ,,ty si, moje dieta, gazdovsky syn. ti su fararski a rechtorski. kdeze by nam stacilo! ty sa nemozes rovnat -- ty si chudobny."

   ,,i pan farar nosia take."

   mat sa zamyslela. je to hned ina vec, ked i pan farar take nosia. co robit? nie, nijako nedochodi. lanu je malo toho roku, i to kratky -- nijako nedochodi podobrat sa na taky vydavok.

   ondro sadol k stolu, mlci zanovite. caka, ze mat pride a privoli. ale ta uz sotva mysli na to. iba ked odchodila do pola a davala mu naucenia, co ma robit -- tu jej huplo do hlavy, ze ho dnes zarmutila.

   ,,kosele -- to uz vonkoncom nie," vravi, hladiac ho po hlave. ,,zaobid sa len pri tychto. na takto rok, ak nas pan boh pozivi, nereciem." ondro pohol plecom a hladi nabok. ,,oj, dam ti ja nasit takych
   kosiel, ak sa budes ruce riadit -- neboj sa! teraz mi nedochodi."

   luto jej je ozaj, ze mu nemoze vyhoviet. vdacne by mu ponukla daku nahradu, ale co?

   ondro vie, co sa stalo, ze teraz je cas na to. i ozval sa trucovite:

   ,,a ja vam peso nepojdem -- ja som nie zobrak. ja otcovi uteciem."

   ,,nuz povedz otcovi. ved on sluchne, neboj sa. kone mame..." tesi sa, ze dostava taku posilu. uz vidi, ze stary prehral.

   ,,ja chcem po zeleznici -- ja nechcem po voze."

   tu sa zamyslela. k zeleznici nema velkej dovery. je to tak nezvycajne! este sa neviezla na nej, ani jej nevidela, no co popocuvala od ludi, to pachne strigonstvom. certi vedia, ci to ide dobrym. mozno
   porobenina. kdeze by voz utekal bez koni.

   nie, dobrym to nebude. diabol vymyslel taky korbac na lud, ktory sa mal dobre, kym zeleznic nebolo. boli furmanky, dukaty plesneli v truhlach. a teraz: chudoba, psota -- ani papierovych nieto.

   ,,uz ty len chod po voze," dohovara mu. ,,bojsa by ta zabilo na tej zeleznici."

   tu sa ondro rozplakal:

   ,,mne nic nechcete -- a druhi vsetko!"

   ,,ved ja nedbam, ved uz len neplac. povedz otcovi: ten rad vidi take vymysly -- povedz mu, azda pojde. pre mna ty mozes, ak chces, po hlave, boze, odpust hriechy."

   ale ondro nema vole vyjednavat s otcom, ani smelosti. on radsej s materou. ta ked i odoprie, odoprie nezne, i do jednacky sa pusti. ale otec povie jednoducho: ,,nedam!" a koniec. sta keby pecat udrel.
   hla, ona za kosele pristala na zeleznicu: vidno, ze uz pristala.

   ,,ja mu nepoviem -- mna zakrikne," stazuje sa. ,,mamicka, povedzte mu vy. prosim vas!"

   a uz sa jej pritiera k tvari, ktora chce byt prisna. o malu chvilku zmizla prisnost a naskocil na nu usmev.

   ,,ty liskavec" chodze mi ho! tolko som vystala pre teba: a nie si dobro!"
   
   ostatneho augusta vstali rybarovci do dna. i pan syn musel sa zodvihnut, co ako sa nechcelo. robi vsetko s nechutou, s otupelostou. na ostatnu hodinu ponechal same neprijemne veci, ako navstevy ujcom,
   strykom, svakom a kto by vyratal, komu este. zo zbabelosti ich odtisol na dnesok; snad si myslel, ze odlozenim navstev odroci sa i odchod. ale sa neodlozil, tak musi ist po navstevach.

   nadchodia ho pritom vsakove myslienky. tak napriklad: ,co by ja nemohol ostat doma? co by ja nemohol gazdovat?' ale tu vidi, ze na to je brat jano. tomu zostane gazdovstvo, lebo je starsi. mladsi musi
   na inej postati hladat svoj kus chleba. ,preto to padlo na mna? preco nie nanho?' zavist sa tuho ozyva. ved jano si vedie sta hotovy gazda. vo dvore i stajni vladne temer neobmedzene. ba co vysiel z
   losov, otec ho berie i na jarmoky so sebou, radi sa s nim o kupe a predaji. oj, jano vie, ze ma prednost v dome! rozkaze i bratovi, ani robotou ho neusiana. ,,hybaj, ondro, prevracat seno. robota taka
   surna a ty sedis v chladku." ondrovi sa nechce vyjst na upek, i seno sa trusi za golier a hryzie spotenu kozu. ale sluchnut musi, otec by ho zavratil. zavidi mu, zavidi. ,on sadne do hotoveho, a ja sa
   musim trapit. a este mi nepraje -- ze vraj na mna robi!' ano, i to mu uz vyhodil na oci. raz chcel otca potrucovat, ze sa nebude ucit a tak ze ho vezmu nazad do gazdovstva. ale otec mu odpisal nakratko:
   ,,ak sa nebudes ucit, ako svedci, nezvies, iba ked pridem do jakuba a zasikujem rovno k bukovinskemu za ucna." bukovinsky je cizmar v meste, ten, co ondrovi sije take mocne, priestranne cizmy. ondro sa
   zlakol: videl neraz, ako musi ucen hojdat majstrove fagany. a tu myslienku vnukol otcovi jano. inokedy zas mu otec pohrozil: ,,dam ta za kovaca, aspon nam bude mat kto kone podkuvat." co mal robit?
   volky-nevolky musel sa oddat uceniu.

   ,,aspon tyzden by mohol ostat doma," prehovaral mater predvcerom vecer. pred otca nemal smelosti predstupit. ,,coze budem robit ten prvy tyzden? chodit po meste alebo kupat sa v rieke, ak bude teplo.
   ziakov budu zapisovat, skusat tych, co prepadli, a my budeme zahalat."

   mat nemala nicoho proti tomu -- pytala stareho, aby syna este doma nechali.

   ,,zakon je zakon," rozhodol pevne. ,,keby ho nebolo treba, nekazali by mu ist na prveho. to je iba taka sebevola. ak nema chuti, nech nejde. ja ho radsej poslem na remeslo: aspon ma nebude pomykat."

   ondro cul otcovo rozhodnutie a nemohol zaspat do polnoci. rano sa presvedcil naisto, ze odchod je neodvratny -- mat zarobila na kolace.

   iba to ho tesilo, ze sa povezie po zeleznici. stary navela-navela povolil v tejto veci zene.

   ,,aspon tolko nezmeskas. druhy den vecerom mozes byt doma. a tazko by bolo v dome bez gazdu."

   stary si vymienil iba to, ze k povaznej sa pojde peso. casy su krasne, cesty dobre. mat zase sa ponukla, ze batoh sama odnesie k stanici. nelaka sa ani batoha, nabiteho kolacmi. aspon vidi o tri hodiny
   dlhsie svoje dieta.

   a tak kracaju vrskom z dediny. otec popredku s cuganou, otriasa rosu, ktora sa na rozlozitej luke belie ani srien a nohy chladi. za nim mat, nahnuta pod batohom. stupa statne, nechce zaostavat. ondro sa
   vlecie zroneny, kazdych desat krokov obzera sa k dedine. ibaze jej nevidi. husta hmla sedi v dolinach. rozliala sa ani daky veletok, chcela by zatopit vsetko, i konciare vrchov, i polany na holiach --
   ale nevladze sa vystverat po ich strmych bedrach. ruca sa do dolin, rokli, prepadlisk -- vrchy nad nou tronia spokojne a vznesene, obliate rannym svetlom slnca. slzy vstupili ondrovi do oci. obraz
   jesene, ktora prvej sa vkrada do hor nez do otvorenych krajov, ale zato byva carovna ako nikde inde...

   nedrzia sa hradskej cesty, stary sa odrazil na chodnik. ten ich voviedol do hory, kde uz vladne vesely zivot, ako kazde rano. vrany kvakaju, poletujuc po jedliach krdlami: dlha pohoda vyhnala ich z
   dedin a udoli. kukucka sa neozyva, zato drozd pohvizduje. i drobne vtactvo piska a cvikoce. pod jedlami rozkladaju sa plavky, mliece i tanecnice. lenze klobuky nemaju okruhle, svieze, plne stavy, ale
   strapate, pohuzvane. nebolo dlho dazda, slnko pripeka, hadam i cervac sa rozmohla. zato pod smreckami a borovcim po vlhcinach a v toni zltnu sa rydziky, pekne, drobne sta dvojgrosniky. ondrej sa pasie
   ma nich ocima, hned by sa dal do zbierania.

   dosli na chotar, vidno nastavane mety a nahadzane kopce. na tamto tom ho kopcovali predlanskym, ked pasol s mladenci voly. ani to nebolo dost. pokrcili ho do kozla -- nechcel ist na svabku do
   dobrovnickeho chotara, a tak ho valkali dolu tou lukou, co ide po ten jarok. utlceny bol, akoby bol pne kalal cely den: ale hned zabudol na vsetko, ked sa zemiaky dopiekli a vyberali z pahreby. za ten
   cas voly zabehli do skody, a to do dobrovnickeho chotara; stary rybar musel zlozit styri zlatky skody. preto ho nechcu pustit za volmi.

   presli i pamatnou lukou, kracalo sa chodnikom sta po koberci makkom. na druhom boku beleju sa kosele dobrovnicanov, kosia sa ovsy. miestami sa brneju lany na koreni, miestami zas uroda na radkoch
   ustreta caka hrabacky. vzduch sa rozohrial, hmla redne; bohvie kde sa dieva. snad sa kyda na zem, alebo prepaduva do roklin. iba tam vpravo stoji dlhym pasom nepohnute, zakryvajuc vlnitou ciarou dolinu.
   tade tecie rieka.

   cim blizsie dobrovnika, tym pustejsi je chotar. zbozie v zacinoch, zostali prazdne strniska. iba z medze, zarastenej trnim, zdvihol sa krdel polnych vrabcov a leti s nehoraznym cvirikanim tam na ten
   vrsok a sada na borovcie.

   nad dedinou rozklada sa cmiter. nebolo by znat na nom, co je, keby sa vprostriedku nerozpinal kamenny kriz a dookola mur, vlastne val z kamenia a hliny. iba kde-tu v zeleni pazite vidno zlty flak --
   cerstvy hrob. dobrovnicania tiez zabudli cez leto umierat, nemali kedy. na strniskach okolo cmitera zenicky roztacaju lan do strojnych radkov.

   ,,pan boh pomahaj!" vola rybarka tej, co je najblizsie. ,,ale bude daky?"

   ,,chvalabohu, bude!" odpoveda ta, vystruc sa schuti.

   ,,a kedyze ste ho siali? pred duchom?"

   ,,hej, veru. a veru sme dobre natrafili s nim. potom prisla, lala, ta suchota. nebol by hadam ani vzisiel."

   ,,my sme priam tak pochodili," stazuje sa rybarka. ,,vsetok vypalilo. a co vzisiel, ten zaskrelo. ani si ho nevidel spomedzi hrud."

   ,,noze, no!" divi sa dobrovnicanka.

   ,,veru tak. neviem, ci ho bude desat kyt. podajedny mozme sa cez zimu na styri boky naspat. tie, co vzisli pred duchom, boli ruce. i ja som tisla: chodze ho, reku, zasiat," dolozila s vycitkou
   poloobratena k muzovi, ,,ale chlapi, viete, aki su."

   ,,ved to i nasi tak. ale kosela aby bola vzdy ako list," smeje sa dobrovnicanka.

   ,,aspon mate na koho zvalit," ozval sa rybar. ,,zasejes ho pred duchom -- povedia ti, vyprelo vo vlhcine. zasejes po duchu -- zaskrelo v suchote. vam ani cert neuhovie, ked uz musim hresit!"

   ,,uz je za lan!" pochvaluje rybarka, akoby muza nebola pocula. ,,nezial okolo takeho robit."

   zisli do dobrovnika. dedina je pusta; iba co sa vypekaju krdle deti v kosielkach popred domy. s ich krikom miesa sa rapot strak na vrbach okolo potoka a gagot husi.

   uzkym vyhonom vysli za humna, beru sa do strmeho kopca. slnce sa tu mocne opiera -- je horuce. vzduch sa trasie nad holym strniskom, otec utiera si celo rukavom, nesuc siroky klobuk v hrsti.

   ,,aka horucava!" prihovara sa zene. ,,nie ti je tazko? daj, odnesiem trochu."

   ,,len nechaj, aspon kym prideme tam k tej bucine."

   ,,to je lestina. tam nasi chodievali na lieskovce. teraz je zahajena; neviem, co dobrovnicania zvitazili."

   chodnik voviedol ich do lestiny a krutil sa sem-tam, az sa dostali na holy kopec. otvara sa vyhlad nadaleko. vidno same hory, akoby sa jedna opierala o druhu. len kde-tu dedinka, stisnuta v doline.
   vzduch je cisty, priehladny: daleke hory jasne, ani na obrazku.

   ,,sadnime si," vravi stary. ,,polovicu sme uz presli. teraz bude lahsie v dolinu."

   mat rozviazala batoh a predklada babu, lahku, priziarenu. noz bori sa do nej sta do paperia a gazdina pozera striedku, bielu, dierkastu.

   ,,vydarila sa," vravi s hrdostou. ,,ono i muka je toho roku lepsia."

   stary len prikyvol hlavou a ani nepozrel na kolac. vytahuje kresivo z kozuska a hladi zadumcivo k tym horam, ktore zavieraju obzor. snad vidi cez tu hradbu hor a vrchov do otvoreneho, sirokeho kraja,
   kde su zirne polia. i tam uz bol, schodil i ten kraj krizom-krazom.

   ,,ej, vsakove su kraje na svete," hovori akoby sam sebe. ,,clovek by nepomyslel. nas chudobny -- a tam, dve urody do roka. v strnisku este dorastie pohanka. no, moze sa povedat, napriklad, ako zem
   zaslubena."

   rybarka nepocuva, co muz hovori. moc raz to uz pocula. opiera bradu do dlane a hladi do zeme. nadchodi na nu zial. chcela si spomoct tym, ze odprevadi syna na stanicu; a co za potecha, ked ju caka
   smutna, dlha spiatocna cesta. uz teraz sa jej boji, nebude sa mat s kym rozhovorit.

   ,,kto loptie doma, ten nic nevie. hrdlaci do smrti a miva, ze to tak ma byt. a ono, ked sa prevalis, cez tie vrchy, otvoria sa ti oci. tam prsi pozehnanie hotove z neba, len ho zberat. statku pekneho
   plne stajne, voly -- take opachy, a kone: kdeze my. my sme neboraci!"

   ,,to chudoby tam nieto!" picha ho zena.

   ,,no, chudobu tiez najdes. a dost jej je. tym dava pan boh urodu a nam robotnost. tak co sa nam nedorodi, to rukami dokladame: lala, ake mozole!" ukazuje ozaj tvrde dlane. ,,tam gazda ani len nemlati,
   lebo naco, ked pridu horniaci? aspon sa obzivia a odnesu vymlatok. tak za gazdom i chudoba sa drzi, robota smrdi. ale kto sa roboty neboji, tomu je iba tri svety. nocoval som u hofierov, co maju
   ustavicne biely chlieb na stole. maso aspon raz do tyzdna."

   ,,i u nas je dobre, kto ruce robi," na to ona.

   ,,ved dobre -- ale iba my povieme, ze dobre. keby ti tam videli nasu dobrotu, plakali by nad nami. ja som sa okunal povedat, ze jedno zakolem kazdu zimu. tam hofier zakole tolko. dobre veru, dobre -- a
   preco sa nikto nevrati, kto sa raz tam ohrial? uz by ho len ta dobrota musela tahat sem dohora. kazdy tam zostane a dakuje bohu, ze je tam. i ondro ta pojde. co tuto? na tu psotu sa divat, svabku
   skrabat?"

   naskocila mu cerven na tvar, i oci svietia. prezradil najtajnejsiu tuzbu. pozera na syna, co ten na to. ale ondro hladi v tu stranu, kde je dedina. v srdci zial a tuzba za tymito horami. nie su sice
   urodne, ale zato tak vludne a mile, mile. kde na svete este kraj, ktory by tak bezprostredne hovoril k srdcu? nie, on nezna takeho kraja.

   nejedava doma takych veci, ake dostavaju z domu jeho bohati kamarati, o akych jeho otec sniva: ale predsa mu chuti za otcovskym stolom, kde sa naciera z jednej misy v svornosti, laske. co mu treba este?
   a prave od toho stola je odsoteny -- oddelili ho na tanier, poslali k peci. vytvorili ho spomedzi seba. a to preco? sam nevie preco. vie iba, ze nema tam miesta, pritulku. nuz sirota je naozajstna, bars
   ma otca i mater.

   odvratil sa a utiera tazke slzy tichej ponosy. iba mat tusi, preco place jej dieta. ale ona ma utechu -- vie, preco sa toto vsetko robi. vie, ze z tohto utrpenia, stradania vyrastie velka radost. bude
   stastny, samostatny, ludom osozny, bohu prijemny. ved ona sa za to vrucne modlieva, a to sa i splni, ona to pevne veri, i caka. a akoby ho chcela utisit, hladi ho po hlave a tisne ju k svojim rozburenym
   nadram.

   tak sedia, zaoberajuc sa kazdy svojimi myslienkami a zialmi. nepozoruju, ze slnce stupa dohora. iba ked sa ozval zvon na dobrovnickej vezi, preriekla stara:

   ,,co by sme sa vari hybali. radsej vcassie prist a cakat, ako sa oneskorit."

   ondro vyskocil hned. teraz zije iba okamziku a v nom caka ho radost -- cesta po zeleznici. nechce ju prepast, ta radost mu jedina zvysila nadnes. keby nie to, neviem, co by ho tesilo. mozno nasiel by
   daco ineho. ale teraz ma zeleznicu, mysli iba na nu. i dom bledne pred nou. zda sa mu, ze uz davno vysiel z neho. tesi sa iba, ako bude stat pri obloku, pozerat na kraj, ktorym vlak poleti. musi to byt
   krasne. schytil by sa cvalom a letel do povaznej. chodza otcova, ktory ide zas popredku, batoh preveseny cez lave plece, zda sa mu velmi zdlhavou.

   ,,tam pod tou medzou je dobra voda. vyviera spod lipy. nie ako nasa -- takej si este nepila." a rybar pusta sa strniskom k medzi a za nim zena a syn.

   bol to obycajny medokys, oblozeny tlapkavymi kamenmi. odo dna podskakuju bublinky. voda priezracna, cista, okolo nej chladok. posadali si a rybarka nevie sa vody vynachvalit -- je taka cerstva, chladna a
   bucha do nosa. ani ondro nebanuje, ze sa kvoli nej uchylili od chodnika. citi sa, akoby mu novej sily nalial do zil.

   v dialke sa zas ukazala rieka, hmla uz nestoji nad nou. odraza sa od nej ani od striebornej stuhy. omyva upatie strmej buciny -- vyzera sta strieborna obrucka okolo smaragdu. na jej brehu dedina s bielym
   kostolikom.

   ,,to je povazna," zvestuje otec. ,,do vrchu uz nepojdeme."

   ondrovi bije srdce veselsie, oci svietia. dedina akoby ho volala: zda sa mu krasna a mila.

   ,,no uz nebudeme dlho spolu," prihovara sa mat, zaostanuc schvalne za muzom. na srdce pada tarcha, slova sa zadrhavaju v hrdle. ,,nezabudni na mna. a pis. keby ja vedela, ja by pisala kazdu nedelu, ale my
   sme sa neucili. a boha sa boj."

   tak mu, hla, rozprava, tak ho nauca. veci vsetko zname, ale vzdy nove, ked pochadzaju od matere. v hlase sa chveje zial i uzkost. ved nevie, co ju caka, i syna. hadam nestastie, mozno i smrt. a dieta
   samotne v cudzom svete, nema kto nad nim bdiet. preto napred ho napomina, vystriha, nauca i tesi. bars ondro mysli uz na insie, predsa rec materina nachodi cestu k srdcu i prenika jeho zatvorom. rozryva
   ho, obmakcuje; budi v nom dobre umysly, krasne predsavzatia.

   ,,lala, most, ale tam smie iba zeleznica ist," upozornuje ich otec.

   a vidno i kolajnice, ako vybehuju z uzkej doliny a zatacaju sa k mostu. i rybarka obdivuje toto dielo: takeho mosta este nevidela.

   ,,tento je celkom zelezny -- nuz ked chodi po nom zeleznica, musi byt zelezny," vysvetluje stary.

   ,,no, uz je ho kus," divi sa ona.

   ,,ponaden je prievoz. len sa prevezieme a uz budeme v povaznej."

   prisli k prievozu, ale clny boli na druhej strane. rybar vola, hvizda -- ale okolo budy prievoznickej je ticho. vystupili na nasyp, ze prejdu mostom na druhu stranu. vtom z lavej strany cut kohosi
   kricat. od svojho domku bezi k nim straznik v uniforme.

   ,,kdeze chcete ist?" krici zadychcany.

   ,,do svateho jakuba," odpoveda rybar pokojne. ,,sikujem tuto syna do skol, nuz radi by sme sadnut na tu zeleznicu."

   ,,cez most je zakaz chodit!"

   ,,ved sa var' neprelomi, co prejdeme!"

   ,,ale vas zapuci, lebo cug bude zaraz tuna. signal je uz tu."

   ,,ved nas len pustte," navadza ho rybarka. ,,my sa darmo viezt nechceme, bozechran! statocne zaplatime, co budete pytat. nuz nas uz len pustte."

   ,,akoze vas pustim, ked prisiel signal! pripuci vas a ja vypadnem zo sluzby."

   ,,vidite, uz sme mohli tam byt, a nebolo by sa nic stalo," vravi rybar.

   ,,a co sa nepreveziete?"

   ,,ved to -- ale kde su prievoznici! kym ti pridu, kde bude zeleznica."

   ondrovi je dlho cakat. prisiel nan strach, ze nedobehne, i pustil sa cvalom cez most.

   ,,ides sem!" krici straznik. ,,ak ta lapia -- ach, tritisic..."

   ,,svagre, co pytate, ked nas pustite?" zacal rybar z druhej strany.

   ,,keby to prvej, ale takto! uz je neskoro."

   rybarovi prislo chlapca luto. videl ho stat na druhom brehu a kyvat. nie, nebude mu rusit volu, co sa co stane. nech nepovie, ze otec bol tyran. ale sotva urobil krok na most, uz straznik priskocil a
   pritisol ho k zabradliu.

   ,,ja ta naucim, ak chces. ja ti ukazem."

   rybarka sa zobzerala, vidi, ze je nize mosta mala voda.

   ,,stary, hybaj -- prebrdneme."

   ale stary nemoze sa pohnut. chlap ho pochytil popod pazuchy a taha k svojmu domku.

   ,,pustte ma, ved uz nepojdem. bohuprisam, no..."

   ,,nepustim. ja viem, sli by ste, a ja pridem o sluzbu."

   v doline sa ozvalo ostre hvizdnutie. straznik stiahol rybara z nasypu, medzitym co jeho zena stala so signalom.

   ,,no, vidite, i tak by bolo neskoro. masina by vas bola dostihla na moste. co ste sa neponahlali lepsie?"

   ,,a kde su ti? nestane sa im daco?"

   ondro, vidiac, co sa stalo, pustil sa popri kolajach. prislo nan rozculenie: zdalo sa mu, ze zahynie, ak nedobehne zavcasu na peron. i dobehol cosi prvej nez vlak.

   rusen zafucal a zastal. peron sa prikryl parou. konduktori v letnych nohaviciach vyskakali a kricia: ,,povazna -- povazna egy perc!" otvaraju dvere, o ktorych ondro mysli, ze vedu do neba. z voznov
   melu sa pani, najviac zidia s batohami. jeden si nesie pod pazuchou stolcek; nebodaj si ho vzal, aby mal na com sediet v stvrtej triede. sotva sa ti vyhrnuli, uz ini vchadzaju. podavaju si batohy,
   kyvaju si rukami, bozkavaju sa a volaju: ,,adieu! lebewohl! gluckliche reise!" a len ze su dnu, uz sa stavaju k oblokom, usmievaju, snad od radosti, ze uz vsadli; ini utieraju si oci a hovoria s
   tymi, co zostali na perone.

   ondro je ako na trnoch, caka. neborka mat bezi popri nasype, cizmy v rukach, plna strachu o syna. kyva nan rukami, snad aby nevsadol.

   dvere zas buchaju, konduktori behaju. ozvala sa trubka, rusen piska, fuci a prikryva sa dymom. trhnutie a vlak vychadza z peronu. konduktori vyskocili na stupadla, drziac sa lavou rukou, pravou salutuju
   s usmevom. vidno, tesi ich cesta v takom krasnom pocasi.

   presiel i ostatny voz. ludstvo sa vytraca z peronu, i uradnici odchadzaju do kancelarie a restauracie. ondrovi sa oci zalievaju slzami. zeleznica, ako sa zjavila, tak zmizla razom. sta vo sne.

   ,,neboziatko -- ani len to sa mu nestalo!" cuje materin hlas pri sebe.

   idu nazad k mostu, hladat otca. ten si uz vykracuje po moste; nevidno na nom hnevu.

   ,,ohava, ked nas tak nepustil. teraz je uz darmo. akoze, budeme cakat? o druhej po polnoci mozme vysadnut. ako chces, urob -- ja vdacne pockam. ci len pojdeme?" dava sice ondrejovi na volu, ale vidno, ze
   on radsej by siel peso. chlapec to mozno tiez vycitil, alebo mu odpadla chut cakat tak dlho. snad nepaci sa mu tiez cesta v noci. bude tma -- nevidi nic. ,,ja, ako povedam -- vdacne. povedz, ako ty chces.
   mozme vojst do hostinca a pockame. i mat si oddychne."

   ,,podme len takto," vravi ondro po tuhom boji.

   ,,no nic preto," tesi ho otec. ,,na hody prides po zeleznici a ja pridem po teba na saniach. oj, dost sa navozis na nej -- neboj sa. a prave by sme boli dobehli, keby nie ten nicomnik. nuz, podmeze. mat
   nas moze vyprevadit tam na ten kopec. pojdeme polahky -- zajtra o tomto case budeme v jakube. i furmani sa azda trafia."

   bez slova kracaju do kopca, nikomu sa nechce hovorit. mat je najsmutnejsia. zastali na kopci, mat sa rozlucila. stary sa na to nediva: odvratil sa a hladi zas k tym horam, za ktorymi lezi jeho zem
   kananejska.

   ,,no chod, stara. a len sa uz zariadte, kym pridem. a neplac."

   stara sa pohla, ale ako ti dvaja zasli za kopec, vratila sa nahor a hladi za nimi. ondro sa obzrel pri prvej zakrute, pokyvol jej este raz klobukom. vystrela za nim ruky, akoby ho volala nazad, alebo
   zehnala -- a hradska cesta je zase prazdna.
